VÝCHOVNÉ METÓDY

Víkendové rána sú presne tie, keď sa človek môže konečne po týždni vyspať, keď to potrebuje. Niekedy tým nahrádzame predošlú noc, niekedy len dobiehame zameškané ale väčšinou sme len leniví. Lenže práve tieto sobotné rána sú tie, kedy deti nespia a utekajú k zázračnej krabičke s farebnými obrázkami a príbehmi, ktorým sa odovzdajú a užívajú si tú chvíľu, kým zo spálne výjde prvý rodič, alebo jednoducho niekto dospelý.

Tento článok si môžete vypočuť aj ako podcast.
Prihláste sa k odberu na iTunes, či Spotify, alebo dajte follow na facebook, youtube a instagram.

Mal som asi štyri roky a práve som prežíval jedno takéto zázračné ráno. V televízori bol Kuko, alebo Kakaovníci. Tak sa im hovorilo podľa ranného „kakauka“. Tí – pre nás vtedy dospeláci – sa tvárili tak nádherne infantilne. Pomedzi ich vystúpenia chodili rozprávky. Káčerovo, gumení medvedíci, Baloo a tie medvede, čo sa kĺzali po tej dúhe a tak. No a pomedzi tie rozprávky sa vždy vplýžila ešte nejaká tá reklamočičôčka. To vám na tie deti ale funguje…

Dnes premýšľam už nad tým, kto tie hračky vymýšľa. Morská víla, ktorá robí točiacim chvostíkom bublinky. Koník, ktorý sa zmení na robota…

Ale späť k téme. Išla reklama, ktorá ma neuveriteľne zaujala. Boli to také super autá s veľkými kolesami, ale tie autá boli akože skrýžené vždy s nejakým zvieratkom. A ten čo bol najviac super, ten bol na konci reklamy presne v strede týchto „autíčiek“ a nad nimi boli hromy blesky. Bol to taký čierny kríženec auta a netopiera. Keď ste ho vzadu stlačili za takú páčku, rozprestrel plastové krídla a otvoril obrovské ústa s jazykom a zubami. No super vec.

Samozrejme, že som ho chcel. Spomínam si, ako som bol v škôlke a rozprávali sme sa s kamarátmi. Vtedy prišiel ten zázračný moment a kamarát mi prezradil, čo treba spraviť, aby ste niečo dostali. Prezradil mi recept na splnenie všetkých mojich tajných želaní. Bolo to niečo ako tajné Saxanine zaklínadlo, ktoré treba vysloviť v ten správny moment a všetky moje želania sa stanú skutočnosťou. Povedal, že mám v prítomnosti svojich rodičov vysloviť svoje želanie a keď príde očakávanié „NIE“, ako odpoveď, je potrebné sa hodiť o zem a začať kričať: „Ja to chceeem !!!“

Pripravoval som sa na misiu. Čakal som na niekoho, kto po mňa príde do škôlky. Prišla mamka. Porozprávala sa s pani vychovávateľkou a ja som už pekelne sústredene čakal, kým mi v chodbe pri skinkách prezuje papučky. (to boli také tie plátené papučky s gumičkou a ešte aj tie pančucháče sme nosili) Nič som nehovoril a pripravoval som sa na ten správny moment, kedy „vyslovím zaklínadlo“.

Vyšli sme zo škôlky. A ja som stále vyčkával, až sa mamka opýtala, čože som tak ticho… Už som vedel, že nie je na čo čakať. Teraz, alebo nikdy. Povedal som: „Ja chcem to autíčko, čo bolo v reklame.“ Odpoveďou bolo očakávané: „Nie“.

Hodil som sa teda v momente o zem a začal kričať a rozhadzoval som okolo seba rukami. „Ja ho chcem a chcem a chcem !!!“ V tom mamka odo mňa odstúpila na dva kroky, ukázala na mňa prstom a začala sa hurónsky smiať na celú ulicu. Vôbec som nechápal, čo sa to deje. Prestal som. Bez slova som vstal a došiel s ňou poslušne a potupne domov. Už som to nikdy neopakoval.

Zaujímavú vec tiež spravila, keď som mal asi štrnásť a rozhodol som sa, že chcem tetovanie. Pretože presne to bola tá vec, čo by som nemal. Keď som za ňou prišiel s touto ideou, prekvapivo so mnou v momente súhlasila. „Jasné, v pohode. Len mi potom ukáž, že čo si si vybral.“ Začalo mi to vŕtať hlavou. Ako s tým mohla súhlasiť? Potom som od toho upustil, že mi bude stačiť to dočasné tetovanie, až som to nakoniec po uvažovaní vzdal úplne.

Keď som dnes vstal, v toto zázračné sobotné ráno, bol som rád, že mi žiadne tetovanie z mladíckej nerozvážnosti neostalo. Sú dievčatká, ktoré si dajú vytetovať v šesnástich malého delfínika len preto, že je to veľká rebélia. Ja sa pobavím až príde ten moment, keď sa bude babička snažiť vysvetliť vnúčatám, čo robí ten vorvaň nad ich, už dávno rozkošným zadočkom.

Výchovné metódy sú rôzne. Niekedy fungujú menej, inokedy ešte menej. Prezradím vám ale tajomstvo. Hlavne to nikdy nehovorte svojím deťom. Oni si tú informáciu najskôr odovzdajú samé. To autíčko skrížené s netopierom som nakoniec aj tak dostal. Predsa len to fungovalo. Viac krát som to ale nesakúsil.