Pred Vianocami som stretol v meste môjho bývalého profesora. Klasický scenár: posťažovali sme sa na Európsku úniu, nízke platy, vysoké dane, popriali sme si pekné sviatky a každý sme pokračovali ďalej svojou cestou. Najhoršie na tom všetkom ale nie sú ani tie platy, ani tie dane, ale fakt, že tu ide o klasický scenár našich životov. Všetko by mohlo byť inak, keby…
Svorne sme našu rozpravu ukončili zhodnutím sa na fakte, že v našom štáte, spoločnosti a v celej Európskej únii chýba zdravý sedliacky rozum. Príkladov je skutočne mnoho. Nebudem ich ani uvádzať.
Priznám sa, nie som zástancom konšpiračných teórii. Aj keď sú lákavé, snažím sa používať hlavne vlastný rozum. Pravdou však je, že pri momentálnej mediálnej masáži ktorú každý deň absolvujeme, môžme byť všetci vlastne skalopevne presvedčení, že 2 a 2 je 5, ako písal Orwell v románe 1984. Ale aby som priveľmi neodbočoval od témy, niečo mi na tom našom „systéme“ nesedí.
Chcel som si na Slovensku založiť firmu. Ale po chvíli vzdelávania sa v tejto oblasti som od toho veľmi rýchlo upustil a uprednostím radšej inú krajinu. Prečo? Nuž lebo keď som bol napríklad posledný raz na daňovom úrade, rozprával som sa tam s ľuďmi a bývalí živnostníci mi veľmi radi porozprávali o tom, ako boli pred Vianocami rušiť živnosti a stáli v rade až vonku na ulici. Plávať proti takémuto silnému prúdu by bolo skutočne iba marenie síl, skúsim preto radšej inú rieku. Už sa teším na tie čísla o nezamestnanosti v prvom štvrťroku 2013.
Mrzí ma odliv mozgov, mrzí ma opúšťanie rodnej krajiny, ale čo má človek robiť, keď nemá možnosť inak sa realizovať? Ak by som svoju budúcnosť videl ako dokladač tovaru v Tescu, pokladník v Lidli, či mať kariéru za pásom vo Volkswagene, je Slovensko pre mňa ideálnou krajinou. Krajinou, kde priestor dostanú iba nadnárodné spoločnosti, vagabundi (politici), Martinka z Turca, alebo ten náš prezident. A toto sa nezmení, pokiaľ ľuďom budú stačiť istoty a sloboda bude len nesplnenou spomienkou minulosti.
Žiaľ však aj hlava štátu je iba obrazom svojej krajiny, obazom ľudí, ktorí si ju zvolili. Aj keď v ostatnom čase mi príde skôr ako ich karikatúra. Ale ani o ňom už písať nebudem, článkov a videí bolo už napísaných dosť a čo keď je to skutočne už chorý človek. O takých ľuďoch sa predsa nežartuje.
Späť k téme. Keď niekto začína podnikať, hľadá si ten najideálnejší model, v ktorom bude fungovať. Pozrie si aké sú možnosti. Je to ako keby som šiel do obchodu a opýtal sa či majú ryžu. Ponúknu mi, že mi budú dodávať každý mesiac 30 kilo ryže, za 30 euro. Ja poviem, že ponuku zvážim, len sa ešte pozriem do vedľajšieho obchodu. Prídem do vedľajšieho obchodu a tam mi povedia, že mi dajú tých 30 kilo ryže za 20 euro, v tej istej kvalite a navyše mi ju donesú domov! No nekúp to… Samozrejme podnikateľ si okrem ryže, teda vlastne priestoru na realizovanie svojho podnikania kupuje istú zábezpeku na dôchodok o ktorej slýcham, že taktiež, špeciálne u nás, nie je dlhodobo udržateľná. Takže vlastne prečo nepracovať na čierno? Kde je potom motivácia…
Nuž a ďalšia vec. Ako potom môžeme hovoriť o rozvoji, keď zvnútra postupne hnijeme? Načo je nám nejaká podpora malého a stredného podnikania, keď sa tu likviduje priestor na samotné podnikanie? Nie je to náhodou kontraproduktívne? Nebolo by v prvom rade potrebné vytvoriť priestor pre dobré nápady, ktoré keď už majú zmysel, tak sú schopné realizovať sa skoro samé?
Áno, možno sa priveľa pýtam. Ale všímavý čitateľ pochopí, že moje otázky sú odpoveďami.
Skúsme to inak. Otázka zvyšovania daní. Keď sme jeden rok vybrali na daniach nedostačujúce množstvo financii, ďalší rok sme dane, alebo odvody, alebo ako chcete, zvýšili (čiže sme znevýhodnili podnikateľské prostredie) a peňazí bolo stále nedostačujúce množstvo. A ďalší rok sa rovnaká situácia opäť opakovala. Ako to asi bude pokračovať na ten ďalší rok? Priam filozofická otázka… Ja si myslím, že odpoveď je jasná. A čo chvíľa to tu budeme mať čierne na bielom (podľa nášho najvyššieho – biele na čiernom). Rozkvitá čierny obchod a každý tento štát „odrbáva“ kde sa len dá. Toto asi nebude správna cesta, čo poviete…
Možno som rojko. Ale myslím si, že výrazné zníženie daní, vytvorenie konkurencie okolitým štátom (obchodom s ryžou), by v momentálnej situácii nesmierne prospelo našej ekonomike. Ľudia by boli motivovaní realizovať svoje vízie. Platiť poctivejšie dane a v konečnom dôsedku nakupovať za nižšie ceny. Znie to ako sci-fi, ale možno práve aj toto by bol dôvod, prečo by sa mnohí „naši“ vzdelaní ľudia, naši krajania, vrátili domov.
Zámer je však ale asi iný a oveľa horší ako si myslíme. Nekonečný a nezastaviteľný kolotoč zadlžovania, zmlúv v Európskej únii nás vedie skutočne do jedného veľkého európskeho štátu, riadeného jednou bankou, alebo európskym parlamentom, alebo ako chcete. Nie je to však mierová cesta. Kedysi sa vojny viedli tankami, dnes bankami. Tam kde je to horšie sa opäť používa fyzická sila. Viď Grécko, či Španielsko.
Dostávame sa do finále. Keď mám 5 kamarátov a všetci máme finančné problémy, nie je to nič moc. Avšak jeden kamarát skutočne nemá na splácanie hypotéky a keď ju nesplatí, stane sa z neho bezdomovec. Tak sa štyria kamaráti dohodneme, že si vezmeme ešte jednu pôžičku, aby sme mu splátku pomohli splatiť. A on sa z toho snáď dostane.
Lenže ako sme si vzali tú pôžičku, tak ju nejako nemôže na ďalší mesiac splatiť iný kamarát. Rovnako ako aj hypotéku na svoj dom. Nuž tak sme sa traja dohodli, že si vezmeme ešte jednu pôžičku, aby sme kamarátovi pomohli splatiť splátku na dom a aj predošlú pôžičku.
Tento cyklus sa môže ešte pár krát opakovať, (možno aj donekonečna). Ale čo sa nestalo? Ten prvý kamarát nesplatil hypotéku za byt a je z neho bezdomovec. Teda vlastne mám teraz pocit, že sme sa stali bezdomovcami tak trošku všetci a snáď sa o nás Veľký brat postará.
Kam tým vlastne mierim? Neustále nezmyselné zvyšovanie daní a odvodov nie je až tak začarovaný kruh, ako sa zdá. Všetky krajiny sú umelo vedené k neschopnosti splácania svojich nezmyselných záväzkov. Vidím v tom veľmi jasný zámer. Akýsi pakt, alebo dohodu našich predstaviteľov s niekým, kto na tom všetkom nakoniec veľmi dobre zarobí, respektíve sa stane vlastníkom všetkého. Inak si to skutočne vysvetliť neviem.
Koľkokrát som sa nielen sám seba, ale aj ľudí v mojom okolí pýtal. Toto majú byť tí inteligentní a vzdelaní ľudia, ktorí vedú našu krajinu? Naozaj nás toto reprezentuje a my to akceptujeme? Naozaj sa toto všetko teraz deje a my sa tomu len tak prizeráme?
Tento článok, alebo úvahu, alebo ako chcete, by som uzavrel mojou myšlienkou. Socializmus, či demokracia sú dokonalé systémy založené na vláde ľudu. To, na čom vždy všetko zlyhá je vec, ktorá sa asi nikdy nezmení. A to je samotný ľudský faktor. Možno sa tak stane, možno zažijeme začiatok niečoho nového a krásneho. Ale pokiaľ sa nezmenia ľudia, opäť to dopadne takto…
Prajem Vám pekné prizeranie.
