Písal sa asi rok 1997 a bol som asi v druhom ročníku na základnej škole. Bola to škola Milana Rastislava Štefánika, na Grosslingovej 48 v Bratislave. Predtým to bola škola Červenej armády a chodil tam aj môj brat. A ešte predtým to bola škola Milana Rastislava Štefánika. Vtedy tam chodil aj Július Satinský, chlapec z Dunajskej ulice, ktorého som mal extra rád. Chodilo tam ešte množstvo super zaujímavých ľudí, ale v tomto momente si vlastne vystačíte s informáciou, že som tam chodil ja.
Tento článok si môžete vypočuť aj ako podcast.
Prihláste sa k odberu na iTunes, či Spotify, alebo dajte follow na facebook, youtube a instagram.
Jedného dňa som prišiel do školy s neuveriteľkou novinkou, čo bombové som sa naučil. Naučil som sa totiž latinsky povedať názov ušno, nosno, krčného oddelenia, takzvané otorinolaryngologické. Krkolomný názov tohto oddelenia, pod ktorým si len málokto niečo dokázal predstaviť, spôsoboval medzi spolužiakmi vzrušenie a eufóriu. Také zložité slovo a keď to človek chvíľu skúša, zrazu sa to hovorí s akousi ľahkosťou. Veľmi rýchlo to začali všetci opakovať a už to prestalo byť originálne.
Dostali sme ale so spolužiakom nápad, že vymyslíme niečo ešte bombovejšie. Že vymyslíme niečo, čo budeme vedieť povedať len my a keď to niekto ďalší bude chcieť dokázať tiež, bude sa to musieť dlho, ale naozaj dlho učiť. Začali sme skladať slovo po písmenkách a slabikách kúsok po kúsku. Povedali sme si, že to bude akože priezvisko nejakej osoby. Trvalo to strašne dlho. Asi celú veľkú prestávku.
Veľká prestávka, to vám bolo niečo. Trvala tuším 20 minút a my sme počas nej vždy stihli strašne veľa vecí. Tam sa odohrával život. Naháňačky, bitky, lásky, opisovanie domácich úloh, poniektorí fajčenie na záchodoch a tak… To bola skutočná škola života. Tie matematické rovnice si už nikto nepamätá, ale tie milostné dopisy a zážitky z veľkej prestávky, to vám ostane.
O 20 minút bolo priezvisko fiktívnej osoby na svete. Verili sme, že sme vymysleli niečo tak originálne a ťažké, že to budeme vedieť povedať len my. Antikotočerepapinovičovičovova… Ale mýlili sme sa. Strašne to frčalo. Všetci to chceli vedieť a povedať, aj keď nikto nevedel čo to vlastne je a ako to vzniklo a čo to vôbec znamená. Dokonalá davová psychóza. Príde vám to povedomé?
O pár rokov neskôr sa ma niekto opýtal… A toto vieš povedať? A zaznela nejaká neuveriteľná skomolenina pôvodného slova. Vravím, počkaj, počkaj. To tak nie je, to je inak. A to som vymyslel ja s kamarátom na základnej škole. Dotyčná osoba mi povedala, že to nie je možné, pretože to je z ich školy v Pezinku. Ťažko sa také niečo dokazuje, ale budiš. Naše umenie cestovalo svetom bez autorských práv. Potešilo ma to. Veď je to milé. Lenže príbeh pokračuje.
Pred troma rokmi som sa na dovolenke na Sicílii od istej slečny Kataríny dozvedel, že naše neprekonateľné vymyslené priezvisko sa dostalo cez celú republiku z Bratislavy až na východ, do Vranova. Ona na to, že „to nie je možné…“ A ja na to: „Katarínka, ale je.“
Ubehlo viac ako 20 rokov od momentu, kedy sme tie slabiky postupne skladali jednu za druhou na dvore základnej školy na Grösslingovej ulici. No vrchol tejto story sa pravdepodobne zavŕšil až teraz. V septembri 2018 sme v Prahe natáčali film Na střeše v réžii Jirku Mádla. A na tomto projekte, ktorý som obsadzoval, niečo zrežíroval v druhom štábe, trošku som si tam zahral a točil som tam aj také videá „film o filme“, vtedy to prišlo! Práve keď sme točili scénu, kde Anna vyhadzuje svojho priateľa z bytu, si herci skúšali jazykolamy. Mária Bartalos a Vojta Dyk si tam prehadzovali tie najťažšie z najťažších, že či ich dokáže ten druhý povedať a zrazu… Viete čo. Opäť zaznela skomolenina výplodu detí, ktorá vznikla počas veľkej prestávky v roku 1997. Fakt som sa potešil a tento krát ma to pobavilo asi najviac. Opäť som im musel vysvetliť, ako sa veci majú.
Prečo vám to vlastne hovorím? Aby ste to vedeli aj vy. Odtetaz budete o niečo múdrejší a už nikdy si nebudete musieť položiť otázku ako vznikla táto hovadina.
Zaujímalo by ma, kam všade to meno našej fiktívnej kamošky z detstva docestovalo a ako sa jej meno pomenilo. Ak ste o nej počuli, alebo ste počuli nejakú inú variantu jej mena, napíšte mi. Fakt ma to poteší. A ak ju stretnete, tak jej povedzte, že ju pozdravujem a spomínam na tie roky deväťdesiate.
A ak ju budete chcieť osloviť, tak pozor. Je to Antikotočerepapinovičovičovova.
