Dramaturg je nezvestný a útočník má v zajatí rukojemníka. Cena výkupného nie je stanovená, pravdepodobne ňou bude naša úroveň a rozhľad.
Rukojemníkom v tejto dráme je hudba a iné kutúrne odvetvia.
Minúta po minute:
9:00 zapnínam rádio. Desmod, Knechtová, Adam Ďurica … Takto po rade.
Vraj rádiá púšťajú to, čo chcú ľudia počuť. A čo chcú ľudia počuť? To, čo im pustíme. Odkiaľ teda sú tie informácie? Nevieme… Je to začarovaný kruh a každopádne nerozumiem funkcii dramaturga, pretože:
Je 10:00, počúvam to isté radio a ide Desmod, Knechtová, Adam Ďurica …
Mám jednoduchú odpoveď kadiaľ von z tohto začarovaného kruhu. Predstavme si, že navštívime 2. triedu základnej školy plnú detí pred hodinou matematiky. Vonku je krásny slnečný deň. Vtom príde pani učiteľka a dáva žiakom na výber. “Tak dnes sa budeme buď učiť rovnice, alebo sa pôjdeme hrať na preliezky?” Čo si asi deti vyberú… Hmhmhm…
Myslíme si snáď, že sme ako dospelí o niečo múdrejší, ako tie deti? Že nepodľahneme našim pudom a túžbam? Pokiaľ nás od úpadku neubráni úroveň celej spoločnosti, je naša budúcnosť veľmi otázna. Časom môžme vďaka konzumnému spôsobu našich životov podľahnúť natoľko svojim pudom, že našou každodennou realitou sa môže stáť absurdné sci-fi Absurdistán. (Idiocracy – 2006)
Z tohto jednoduchého dôvodu sa domnievam, že rozhlas, televízia a všetky médiá by mali diváka vychovávať. Pretože divák a poslucháč nemajú kapacity na to, aby sa niekam sami od seba v každodennom zhone posunuli. Presne ako tie deti v škole.
Filmovým producentom ešte stále ide trochu o vec a keď sa púšťajú do nejakého projektu, predpokladá sa aspoň nejaká hodnota, ktorú vyvážia patričným obsadením. Neskôr je to o tom, či téma spoločnosť zaujme a o konkurencii, čo v tom kine vlastne dávajú. Sú aj výnimky, chvalabohu sa (nás) týkajú len Trošku. To je však veľké memento.
Preto prosím neupadajme! Dramaturga, aj po transplantácii mozgu, posaďme opäť tam, kde sedieť má. Rozvíjajme sa a nenechame sa skonzumovať svojím konzumným štýlom života. Najedzme sa, ale nenechajme sa zjesť. 🙂
