Milujem letné hudobné festivaly. To, čo ma tam ale ťahá nie je line up. Prakticky nikdy netuším kto na festivale hrá, okrem hlavných ťahačov. Niekedy ani to nie. Ide mi skôr o tú náladu, energiu a ľudí. Čo sa týka programu, nechám sa vždy unášať tým, čo sa deje okolo. Človek tak spozná mnohé nové veci a to sú parádne zážitky. Vždy totiž stretnete niekoho, kto niekam ide a povie vám, že práve to je super a to musíte vidieť. Skúste to, fakt to funguje. Asi jediný krát, kedy mi naozaj na nejakom headlinerovi záležalo, bolo pred dvoma rokmi na Colours of Ostrava a bola to kapela Jamiroquai.
Tento článok si môžete vypočuť aj ako podcast.
Prihláste sa k odberu na iTunes, Spotify, či na Podcastoch Google, alebo dajte follow na facebook, youtube a instagram.
To je kapela, ktorú mám od mala v krvi a vždy som veľmi túžil ísť na koncert, no nikdy som nemal to šťastie. Dokonca, keď som bol malý a mali v Bratislave koncert v Inchebe, bol som ochotný predať svoj bicykel, aby som sa na koncert dostal. U rodičov to ale neprešlo a ostal som sedieť doma. Keby som sa vtedy bol na ňom aspoň previesť do Propeleru, mohol som tam speváka stretnúť. Jay Kay sa sa tam vtedy pred koncertom prechádzal a telefonoval, že práve koncertuje v Česko-Slovensku, aj keď sme mali už po roku 2000.
Hlavným zážitkom festivalu ale opäť nebol len ten koncert, ale samotný festival. Okrem kapiel a zážitkov som si odtiaľ odniesol opäť aj nové priateľstvá. Menovať ale radšej nebudem, lebo by vám prezradili to, o čom aj ja pomlčím. Ak by ste však chceli trošku inšpirácie, Terezka Dočkalová o tom napísala skromnejšiu verziu príbehu do blogu „Mladí a neklidní“ s názvom „Divoká jízda s otenřenými nužkami a nákupy v pyžamech“. Výsledkom môjho zážitku z festivalu Colours od Ostrava však bolo konštatovanie, že Pohoda má ešte čo robiť, aby sa dostala na túto úroveň. V tej chvíli som však ešte netušil, ako veľmi sa mýlim.
Ďalší rok som sa dostal okrem Colours aj na Pohodu. Až keď som bol na mieste, tak som si uvedomil, že som tam nebol celých 8 rokov a podstatná časť progresu mi unikla. Nebol som tam práve od onoho 13teho ročníka v roku 2009, kedy na festivale zahynuli dvaja ľudia na následky pádu stanu.
Bol to vtedy veľký šok. Pamätám si, keď sme prišli všetci domov a namiesto eufórie, ktorá je po festivale vždy tak veľká, v nás ostal iba smútok. Bezmoc, keď sa z najlepšieho úmyslu sa stalo niečo strašné, čo nikto nechcel.
Jediné, čo mi vtedy prišlo zmysluplné, bola tichá spomienka a zapálenie sviečky. Podelil som sa o túto iniciatívu na facebooku v dvoch skupinách, že pôjdem a na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave tú sviečku zapálim. Kto chce, nech sa pridá.
Prišli sme tam s kamarátkou Lilou niečo pred začiatkom, ale ešte tam nikto nebol. Tak sme si povedali, že sa ešte prejdeme a sviečku zapálime o chvíľu. Keď sme sa o pár minút vrátili, námestie bolo plné. Myslel som si najprv, že tam je asi nejaká iná akcia a že som to úplne dobre nevymyslel. Po chvíli som si ale všimol, že všetci držia v ruke sviečky a skladajú vedľa seba do kruhu v strede námestia.
A čo sa odvtedy na Pohode zmenilo? Všetko k lepšiemu. Duch tam stále je, servis perfektný a čo ma fakt dostalo, bola úroveň recyklácie, aká je tam nastavená. Čokoľvek, čo si kúpite, ide do triedeného odpadu. Na každom rohu je stánok s niekoľkými farebnými kontajnermi a pár študentov, ktorí vám poradia ako správne svoj odpad roztriediť.
Som rád, že sa ekologické témy dostávajú čoraz viac do popredia cez všetky tie populisticky vykonštruované bludy a môžeme sa konečne pričiniť o pozitívnu budúcnosť našej planéty. Zatiaľ máme planétu stále len jednu a je našou absolútnou prioritou ochraňovať ju, ako len vieme. Nikto z nás predsa nechce jesť mikroplasty, ktorých čiastočky sú už aj vo vode, v ľade za polárnymi kruhmi, či na Mount Evereste.
O svojich poznatkoch z Pohody som napísal podnet na Colours, festival ktorý milujem, pretože na tom môžu zapracovať. Som zvedavý, či v takom niečom vidia zmysel. Napísal som o svojom zážitku a vzťahu k Pohode aj Michalovi Kaščákovi, ktorého srdečná odpoveď ma veľmi potešila: „ …to bola posledná kvapka v tom, aby sme pokračovali. Ďakujem vám za to, že ste tú akciu vtedy spustili. Vtedy to bola ohromná pomoc. Sila spolupatričnosti nám pomohla v prvých dňoch a ukázalo sa, že rozhodujúca bola aj po niekoľkých mesiacoch. Som rád, že ste sa na Pohodu vrátili a tešia ma vaše slová.“
Mňa zas potešili slová Michal Kaščáka a teší ma fakt, že je na Slovensku také kultúrne podujatie, ktoré nie je len o hudbe, ale aj o spoločnosti a diskusách, čo sa to v tej spoločnosti deje a v mnohom je nám inšpiráciou.
Ak cítite zmysel v recyklácii a myslíte si, že môžete spraviť pre planétu viac, pozrite si napríklad niečo o ZeroWasteroch. V preklade to znamená „nulový odpad“. Je to iniciatíva, či aj životný štýl ľudí, ktorí produkujú minimum odpadu. Všetko čo použijú sa buď použije znova, recykluje, skládkuje, alebo spaľuje. Všetko by malo byť znova vrátené do obehu tak, ako to je v prírode.
Kamarátka Katka takto napríklad so sebou v taške stále nosí tri kovové, alebo bambusové slamky, čínske paličky, či lyžičku aj pre prípad, že by to potreboval nejaký kamoš. V obchode napríklad donúti predavačky dať vážené potraviny do svojich vlastných nádob a kozmetiku chodí kupovať do obchodov, kde si tiež do svojich nádob načapuje toľko kozmetiky a čistiacich prostriedkov, koľko potrebuje. Ak by ste sa o tom chceli dozvedieť viac, doporučila mi knihu Zero Waste Home, ktorú napísala Bea Johnson.
Naozaj sa dá žiť aj takto a nič tým nestratíme. Práve naopak, svet tým získa. Pre začiatok stačí, keď sa nad sebou aspoň trošku zamyslíme a začneme postupne. Ak ste uvedomelí a poctivo triedite odpad, tak sa napríklad pozrite, ako sa vo vašom meste odpad triedi správne. V mnohých mestách sa to totiž líši. Venujte tomu tú chvíľu, je to v našom spoločnom záujme.
Dúfam, že som vás teda v niečom týmto podcastom inšpiroval. Poďme si teda zbaliť tých pár recyklovateľných vecí a snáď sa na potulkách letom niekde stretneme. Možno aj na festivale, kde sa necháme unášať odporúčaniami priateľov a spoznáme nové veci. Krásne leto vám prajem.
